„Zbláznila si sa?“ To bola reakcia mnohých na moje plány vydať sa do Mexika plávať so žralokmi. Bolo to všetko, len nie šialenstvo. Teda, ak sa šťastie za formu šialenstva nepovažuje.
Mám štyridsať dva a môj život sa točil okolo všetkého, len nie okolo mňa. A potom prišiel covid, vojna na Ukrajine, veľa práce, spoločenské problémy na Slovensku. Netrvalo dlho a prišla aj únava a bolesť. Duševná. A ja som sa rozhodla to riešiť. Sedela som u mojej terapeutky a dostala som otázku, či po niečom túžim. „Ja? Veď zdravie a šťastie blízkych.“ Ale že nie takto, že ja osobne po čom túžim. Nevedela som. A tak som dostala za domácu úlohu zistiť to.
Na TV kanále National Geographic bol mesiac dokumentov o žralokoch. Pozrela som si jeden, druhý, tretí a zrazu sa to vo mne zobudilo. Moja vášeň z detstva pre oceán. Špeciálne pre žralokov. V tom kolobehu dospeláckeho života som na to úplne zabudla. Spomenula som si. Ako som túžila splynúť oceánom, plávať v ňom so všetkými tými nádhernými bytosťami. Našla som odpoveď.
Ako sa sen stáva realitou
Začala som sledovať veľa profilov na Instagrame a svoju vášeň som aj zdieľala. Zdieľala som aj moju sebaľútosť, že mne sa to iste nepodarí zažiť. Lebo pracovné povinnosti, rodina, financie. A potom som dostala tip na Blue Religion – baby, ktoré robia eko-expedície v Mexiku so žralokmi.
Keďže som novinárka, zaujal ma projekt aj ako taký a tak som sa s dievčatami spojila. Spravila som s Luciou rozhovor a počas neho mi spomenula, že práve uzatvárajú česko-slovenskú skupinku. Žiadne turistické masovky, ale spojenie projektu na ochranu žralokov s oceánskym safari rešpektujúcim život v ňom. Zaujala ma expedícia v Baja California, kde možno zažiť niekoľko druhov žralokov, kosatky, veľryby, uškatce, mobule, delfíny...
A už bol chrobák v hlave. Ale aj taký, že na to nemám peniaze. A že nielenže neviem potápať, ani len šnorchel používať neviem. Keď som sa však dozvedela, že sa expedícia bookuje rok vopred a že sa dá platiť na 3-4 splátky, zrazu som už nemala výhovorky. Idem do toho! Prihlásila som sa na kurz freedivingu (inak, nemusíte byť freediver ani potápač, stačí na tento druh expedície vedieť plávať a šnorchlovať), začala som šetriť, povedala rodine a kamošom, že ak mi niečo na sviatok chcú dať, nech mi prispejú na sen.
Go, go, go!
Strih. Prišiel apríl 2024, môj termín expedície a ja som sa po nekonečnej ceste ocitla v La Paz Baja California. Na mieste, kde sa vyskytuje množstvo ohrozených druhov oceánskych zvierat. A tie moje žraloky! Úprimne, pár dní predtým, ma chytila panika, načo som sa to vlastne dala. Aj sa mi snívalo, ako ma napadol žralok. Myslela som na všetky tie pravidlá, že im máš pozerať do očí a byť pokojný. A jediné čo mi napadalo, že toto nedám.
Vyrážame na oceán. Lucia a Nikol z Blue Religion, mojich päť skvelých parťákov z expedície, kapitán a morský biológ Miguel. Prvý deň patril pozorovaniu uškatcov na ich ostrove. A tak si sedíme spokojne na lodi, tešíme sa, že sme videli prvé delfíny, čakáme až dorazíme a zrazu kapitán kričí: „Tam sú dve veľké mobule!“ A my, že jého, super. A on že: „Go,go, go!“ Pozeráme, že veď sme neni ready, nemáme na sebe ešte ani neoprény. Vraj nevadí, skáčte.
Jako do otvoreného oceánu len tak v plavkách? A Lucia a Nikol, že hej, nemáme čas, ak nechceme, aby nám odplávali. Tak sme zo seba strhli oblečenie, poslušne len tak v obyčajných plavkách obuli plutvy a skočili do vody. Plávali sme o dušu smerom k Miquelovi, ktorý ukazoval zdvihnutou rukou miesto, kde mobule plávali. Ponorili sme sa, uvideli ich ladné pohyby ako z iného vesmíru a strach z Pacifiku ostal niekde na tej lodi. Tuším som ani chladnú vodu oceánu necítila, také to bolo.
Uškatce, delfíny, veľryby, oko žraloka veľrybieho a nebo s mobulami
Uškatce boli srandovné. A tie najviac rozkošné oceánske zvieratká – totálne ocean pets. Dostali sme inštrukcie, ako vyzývať mláďatká k hre, aj ako sa vyhnúť alfa samcom. Lebo tí si svoje baby a deti strážia. Bábätká a ich maminky k nám zvedavo plávali, občas do nás šťuchli a my sme si to užívali. Rovnako aj stovky farebných rýb a koralov pod nami. A to bol len začiatok. Videli sme vzácny megapot delfínov, veľryby s mláďatkom, plávali sme v bezprostrednej blízkosti nádherného žraloka veľrybieho - tak blízko, že som sme mohli sledovať pohyb jeho oka.
Na programe bolo aj plávanie s mobulami. To som brala ako pekné plus, ale nijako extra som to neprežívala. Dovtedy, kým som nebola vo vode, kde v obrovskom húfe plávajú pod nami. To bol aj jeden z momentov, kedy sme sa mohli zanoriť hlbšie, medzi ne. Využila som teda moje tréningy z freedivingu a užila som si tento magický moment naplno. Nedá sa to opísať, to musíš zažiť. Vtedy človek úplne zabudne na celý svet. Rozprestrieš ruky, plávaš tesne nad nimi a na chvíľku k nim patríš. Vtedy pochopíš, že niečo medzi nebou a zemou existuje.
So žralokmi v otvorenom oceáne
Žralokom patrili až dva dni expedície. Ráno sme vyrazili z La Paz do Cabo San Lucas, kde sa v hojnom počte nachádzajú. V prístave nás už čakal ochranár žralokov Phillipe s kapitánom, ktorí chystali rybiu krv na vábenie. „Toto je už naozaj,“ pomyslela som si. Aj som bola rada, že tých rýb a krvi bolo dosť, lebo som mala práve prvý deň periódy. Tak, hádam ja budem pre nich menej zaujímavá. Vraj je to len fáma, že žraloky láka menštruačná krv – výskumy tvrdia, že ich to vôbec nezaujíma a nereagujú na to. „Tak si to overíme,“ robili si zo mňa srandu baby z Blue religion. A ja som si prestavovala toho kresleného žraloka z Disneyovky Nemo, keď zacítil krv...
Loď zastala. Sme na mieste. Žraloky sa totiž vábia tam, kde je silný prúd, ktorý k nim donesie vôňu rybacej krvi. Tá sa vylieva do vody okolo lode - chumming. Môže prísť jeden, dvaja, a vzácne aj viacerí. Čakali sme asi hodinu a pol, keď sa návnada pohla. „Je tu! Začnite sa chystať!“ Chillová atmosféra na lodi sa zmenila na akciu. Všetci sa poobliekali do neoprénov, obuly plutvy, masky a postupne naskákali do vody. Tam nás naša žraločia žena Lucia odprevádzala k lanu. Z lode totiž idú dve. Jedno lano, na ktorom je návnada a na opačnom konci lode lano pre ľudí. Držíš sa lana, dýchaš cez šnorchel, ste v rade ako sliepočky približne meter od seba. To preto, aby vás safety diveri mali na očiach, aby mali prehľad, kde ste a kde sú zvieratá. A hej, aj ty musíš mať prehľad. A keď sa cítiš, môžeš sa spustiť aj medzi žraloky - keď ti dá pokyn safety diver.
Z očí do očí
Moment, ktorý som myslela, že budem riešiť najviac – dilemu či do vody k žralokom vleziem – vôbec nenastal. Si v takom tranze, iba ideš (Ale aj v prípade, že paniku chytíš, nikto nikoho netlačí). Ja som vždy rýchlo vychystaná, tak som sa do vody natrepala prvá. Neuvedomujúc si, že budem tým pádom na konci lana. To znamená, najďalej od lode, najbližšie k prichádzajúcim žralokom. A že ich prichádzalo dosť...
Najprv vidíš v diaľke tieň. Niektorí prichádzajú zospodu, iní prichádzali priamo. Chodia na vás pozerať, vy pozeráte na nich a zrazu si uvedomujete, že sa ich nebojíte. Pozeráte im do tých čiernych očí, sledujete tú nádheru, tie interakcie – medzi vami aj medzi nimi samotnými. Strach zmizol, ostal len prirodzený rešpekt a úžas. Vtedy pochopíš tak naozaj, že žraloky nás fakt nechcú zožrať. Dokonca som sama seba pristihla pri tom, ako telepaticky hovorím krásnemu modrému „Poď ku mne ešte bližšie!“. Veľa samozrejme urobilo, že nás dievčatá výborne nebriefovali, že sme vedeli, že sú mega skúsené a že boli vždy pri nás. Keď už bol žralok takmer pri našej tvári, vtedy ich len tak zľahka šťuchli foťákom, nech zmenia smer.
Základom je stále vedieť, kde sa žraloky nachádzajú, snažiť sa byť im čelom, pozerať do očí a byť v kľude. Dá sa to. Len keď ich bolo v jednom momente veľa, krútiš sa dokolečka ako balerína. Skoro som pustila do neoprénu iba raz, keď som sa zanorila hlbšie k modrému, iný nebol vo výhľade. Sme si mysleli... Zrazu sa mi spoza pleca zjavil fajný mako feši. Ale tiež to nebol des, iba ma tak myklo, že - kokos! Bo mako je torpédko rýchle. Zubaté. Beťári to sú!
Keď ťa spacifikuje Pacifik
Mali sme šťastie. Neskutočné šťastie! Prvý deň až sedem kusov - štyri druhy (mako, modrý, hodvábny a kladivohlavý), na druhý deň päť (mako a modrý). Nikdy nezabudnem, ako sme si pod vodou navzájom ukazovali koľko ich máme vo vode medzi nami – jedna, dva, tri, štyri... A tak sme tam v otvorenom oceáne boli s nimi boli. A pochopili ich viac, ako keď vsi napozeráš XY dokumentov a prečítaš kníh. Sú nádherní, nie sú to zloduchovia oceánu ale poklady. Dokonalé. A i keď je to kus aj adrenalín, prinesie to aj neskutočný pokoj, aj keď to znie akokoľvek divne. Vylezieš z vody a prisahám, že sa v tebe dačo definitívne zmení.
Čo je však smutné na tejto kráse, že ich populácie alarmujúco klesajú. A preto vzniklo aj Blue Religion, aby ich chránili. A aby ich ľudia pochopili. Aby sme si boli vedomí, že bez nich to nepôjde, že ich význam pre oceány je zásadný. Primárnym cieľom je ochrana oceánskeho ekosystému. A zisk z expedícií je použitý na projekty pre ochranu oceánu.
A to je mega. Splníš si sen, nájdeš sám seba a k tomu ako bonus pocit, že si svojim príspevkom na aktivity organizácie zachránil niekoľko žralokov. No a, je to reset mindsetu a pochopenie oceánu - a to ani opísat neviem, že čo sa s tebou udeje. Už navždy. Ďakujem.
Comments